Bez písania básní, románových príbehov a športu si viem život len ťažko predstaviť
Známy slovenský básnik, publicista a prozaik Ľubo Olach debutoval básnickou zbierkou Keď zomriem tak nech...! Pracoval ako redaktor v Roľníckych novinách, v denníku Smena, v týždenníku Sloboda, v Slovenskom rozhlase aj Slovenskej televízii. Po revolúcii medzi prvými založil reklamnú agentúru, organizoval golfové a tenisové turnaje aj Miss fitness. Vydal zbierky básní Pri víne s bohémami, Kaviarenská poézia Ľuba Olacha, Na Paríž nepozerám zhora, v nemčine vyšla knižka Weine und Frauen. Venuje sa aj písaniu románov, jeho prvým bol Nádenník pera vo francúzskych službách, neskôr pribudli Posledné varovanie, Žraloci, Lobista, Rozhovory za oponou, Politik, Prezident, Vavro Šrobár, Advokát, Prezidentka a jeho poslednou knihou je Guvernér Karvaš.
Vaše romány sú z prostredia vysokej politiky, justície, kriminalistiky, aká tu bola v minulosti a existuje v súčasnosti. Snažíte sa písaním otvoriť ľuďom oči a priblížiť, ako to reálne môže fungovať vo vysokých kruhoch?
Chcem ľuďom vo svojich románoch priblížiť, ako to vo vysokej politike a tzv. vyšších kruhoch funguje. Žiaľ, je to veľmi pokrivený obraz. Mnohí ľudia, ktorí sú na zodpovedných miestach, často nehľadia na nejaké morálne zábrany, ale pozerajú predovšetkým na vlastné vrecko alebo na záujmy strany, ktorá ich do funkcie dostala. (Autor Ľubo Olach (vľavo) so synom. Zdroj: archív Ľuba Olacha)
Okrem historických románov ako Vavro Šrobár – 1918 – 1944 – 1948, Guvernér Karvaš a pripravovaný román Osuský – zabudnutý diplomat sa venujem zákulisným hrám vo vysokej politike. Všetky tie veci, ktoré teraz vychádzajú najavo, som už vo svojich knižkách opísal. Mnohí ma za to kritizovali, dnes s odstupom času každý vidí, kde je pravda.
Vašou témou je aj zákulisné prostredie prezidentov. Najskôr vám vyšla kniha Prezident, neskôr ste napísali Prezidentku. Príbeh o mladej ambicióznej žene, ktorý oslovil aj väčšie ženské publikum. Veríte, že dnešné ženy sú schopné viesť prezidentský úrad či zastávať vysoké manažérske posty?
Bezpochyby áno. Môžem povedať, že keď som rokoval so ženou, ktorá bola šéfka firmy alebo bola na vysokom poste, vždy to bolo poväčšine ťažšie ako s mužmi. Boli viac dôsledné, dbali na každý detail, čo ma znervózňovalo, a predstavte si, boli aj dochvíľne.
Kde beriete inšpiráciu pri písaní básní a románov? Predpokladám, že je to kombinácia osobných skúseností novinára, postrehov zrelého muža, doplnená o štipku fantázie.
Ja stále len dozrievam, tvrdí o mne manželka :-), takže sa môžem vo svojich knižkách poriadne odviazať. Ale späť k otázke. Samozrejme, ako novinár som mal možnosť pozrieť sa aj do zákulisia komunistických politikov. Aj vtedy na najvyšších stupienkoch moci vládol neľútostný boj o moc tak ako dnes. Falošné pretvárky, hry na charakter či obchodné priateľstvá tu vždy boli aj budú. Tak prečo o nich otvorene nehovoriť. Chcem veriť, že česť a spravodlivosť ešte niekde driemu.
Slovensko ste so svojimi knihami prechodili krížom-krážom, rozprávali ste sa o takmer zabudnutých osobnostiach Slovenska so študentmi aj na knižných besedách so svojimi čitateľmi. Odovzdávate kus našej histórie mladej generácii. Čo vám z týchto stretnutí najviac utkvelo v pamäti?
Najmä to, že mladí ľudia nečítajú a o našich dejinách, ale nielen o našich, majú slabé alebo žiadne vedomosti. Na druhej strane, keď im o tej-ktorej knižke niečo zaujímavé poviem, tak zrazu po besede prídu za mnou a začnú sa vypytovať, ako som také niečo zistil, či je to naozaj pravda, ako som sa dostal k písaniu a sem-tam si nejakú knižku aj kúpia. Pri besedách v knižniciach je to už lepšie. Tam mnohí z prítomných si knižku, o ktorej bude reč, prečítali a ich otázky smerujú k jednotlivých udalostiam, ktoré v nej opisujem. Tam potom beseda trvá podstatne dlhšie, ako bola naplánovaná.
V novembri vyjde vaša najnovšia kniha Osuský – zabudnutý diplomat. Prezradíte o nej v krátkosti čosi viac?
Medzi slovenských velikánov, o ktorých sa takmer nehovorí ani nepíše, patrí aj JUDr. Štefan Osuský. Tento vynikajúci slovenský diplomat sa zaraďuje medzi také „neexistujúce“ osobnosti, ako bol MUDr. Vavro Šrobár či Ing. Imrich Karvaš. Z tohto dôvodu som sa rozhodol napísať o ňom knihu. Nebola to ľahká úloha, pretože jeho práca bola bohatá na činy aj udalosti, ale veľa sa o ňom nenapísalo. Tak ako Vavro Šrobár aj on musel po zákroku uhorského ministra školstva Apponyiho odísť študovať do zahraničia. V jeho prípade do Spojených štátov amerických. To možno bolo pre Slovensko aj šťastie. V Amerike získal vysokoškolské vzdelanie a pohyboval sa prevažne medzi slovenskými krajanmi. Preto sa ho hlasismus až tak nedotkol, ale, samozrejme, bol za vznik Československej republiky, za ktorý sa v nemalej miere aj pričinil. Jeho pôsobenie ako vyslanca Slovenskej ligy v Európe, najmä v Paríži a v Ženeve, bolo mimoriadne úspešné. Pravda, už tu mal prvé nedorozumenia s JUDr. Edvardom Benešom, ktoré potom pretrvávali počas celej jeho diplomatickej kariéry.
Ľudia sa snažia relaxovať pri činnostiach, ktoré nesúvisia s prácou. Ako trávite svoj voľný čas vy?
Život bez športu či pohybu si viem len ťažko predstaviť. Celé hodiny vysedávam pri počítači, a tak moje telo túži po nejakej športovej činnosti. Pravidelne dvakrát do týždňa hodinu bicyklujem, občas si idem zahrať tenis s mojou desaťročnou vnučkou a nie sú mi cudzie ani prechádzky po račianskych lesoch. Potom sa spolu s manželkou spokojne vraciame domov s tým, že sme niekoľko hodín strávili v prírode.
Priznám sa však, že rád sa prechádzam aj po Starom Meste, posedím si v kaviarni pri kávičke, sem-tam si dám cigaru, pohárik vínka a obdivujem krásu žien a atmosféru tohto mesta.
Ďakujeme krásne za rozhovor a želáme vám veľa síl a inšpirácie pri písaní ďalších skvelých kníh.
